Keď som prvýkrát videl názov vášho divadla, trochu ma zarazil. Čo znamená skratka KUS? A prečo má srbské divadlo v názve slovenské mesto?
KUS je skratka pre kultúrno-umelecké stredisko a Zvolen je jeho názov. Slováci, ktorí prišli do Kulpína, pochádzali z okolia tohto slovenského mesta. Na územie dnešnej Vojvodiny prichádzali od roku 1745.
Kedy vzniklo vaše divadlo?
Prvé divadlo sa v Kulpíne hralo v roku 1904. Naše kultúrno-umelecké stredisko s názvom Zvolen bolo úradne založené v roku 1972. Nejde však len o divadlo, pôsobia u nás aj folklórne a spevácke skupiny.
Divadlo v Kulpíne funguje už vyše 100 rokov?
Áno, hoci s prestávkami, nehralo sa nepretržite.
Hráte výlučne po slovensky?
Áno, Kulpín je na 80 percent slovenská dedina. Hráme nielen slovenských, ale aj zahraničných autorov, vždy si však nájdeme slovenskú predlohu, v srbčine nehráme vôbec.
Na festival Scénická žatva ste prišli s hrou Stanislava Štepku. Prečo ste si vybrali hru Konečná stanica?
Vybral nám ju režisér Alexander Bako. Náš herecký súbor je veľmi početný, nevedel, čo s nami, a tak našiel predlohu, v ktorej je veľa postáv. Navyše Stanislav Štepka je staropazovský zať. Jeho manželka pochádza zo Starej Pazovy, čo je ďalšie slovenské mesto vo Vojvodine, vzdialené od Kulpína približne 120 kilometrov. Pán Štepka chodieval do Starej Pazovy a Alexander Bako sa s ním osobne pozná. Radošinci hrali dokonca aj u nás v Petrovci.
Čím vás oslovil samotný Štepkov text?
Je síce šitý na slovenské pomery deväťdesiatych rokov, ale čiastočne sa dá preniesť aj k nám. Viaceré časti a repliky dokonalo sedia na našu súčasnú politickú a ekonomickú situáciu.
Snažili ste sa urobiť predstavenie tak, aby z neho boli cítiť najmä Radošinci, alebo ste si povedali – urobíme to inak?
Nechceli sme, aby sa inscenácie na seba podobali. To bol dôvod, prečo sme si nepozreli ani predstavenie v podaní Radošincov, ani film, ktorý bol podľa neho natočený. Urobili sme tak až po našej premiére.
A čo ste zistili?
Že ich predstavenie trvá omnoho dlhšie ako to naše. Stano Štepka napíše text, ale potom veľa improvizuje. My sme ho nechceli kopírovať, chceli sme, aby to bolo trošku iné, aby to bolo naše a aby to v prvom rade pochopilo naše publikum. Konečnú stanicu sme hrali už aj tu na Slovensku v Topoľčanoch a reakcie publika boli super.
Je rozdiel medzi obecenstvom na Slovensku a v Srbsku?
Je to iné. Na Slovensku je to tak, že keď niečo povie Radošinec, tak je to smiešne. Obecenstvo sa vie rýchlo naladiť na radošinský humor. Naši ľudia vnímajú Konečnú stanicu osobnejšie, zrejme je to kvôli celkovej situácii, ktorá u nás nie je veľmi ružová.
Na Slovensku je to viac komédia a v Srbsku skôr tragikomédia?
Áno, presne tak.
ROZHOVOR VIEDOL: Matej Vanoch
FOTOGRAFIE: Jakub Jančo
Rozhovor je krátený, celý text si môžete prečítať v aktuálnom čísle (2-3) časopisu Javisko.
