Región Gemera má špecifickú minulosť. Kopcovitý terén v sebe ukrýval mnohé kultúrno-spoločenské chvenia, a to aj v čase tvrdej maďarizácie za rakúsko-uhorskej monarchie. Najskôr dejiny gemerského divadla nakrátko zažiarili v Smolníku, kde už v roku 1805 postavili banskí úradníci stále kamenné divadlo, jedno z prvých na Slovensku, ktoré sa však do dnešných čias nezachovalo. Z kusých informácií vieme, že v roku 1840 odohrali miestni ochotníci Chalupkovo Kocúrkovo a Trasorítku, a to údajne na otáčavom javisku! Divadlo vraj disponovalo aj vlastnou bibliotékou a početnými kulisami. Žiaľ, z roku 1860 už nachádzame len strohú glosu o slovenskom predstavení upadajúceho mestečka. Lampy pre slovenskú Táliu však stihli zažiariť v neďalekej Ratkovej, a to v čase tvrdého Bachovho absolutizmu. Na jeseň roku 1851 sa Pavol Dobšinský (v tom čase evanjelický farár v Sirku), Ľudovít Kubáni (vtedy úradník v Jelšave), Daniel Gallaj (notár v Ratkovej), Martin Dobiš (mešťan v Ratkovej) a Anton Černok rozhodli založiť putovné ochotnícke divadlo, ktoré by kočovalo po „príhodných“ mestách. „Takie príhodnie mestá sú Ratková, Tisovec, V. Revúca, Jelšava a druhie.“ Plán to bol pozoruhodný a ojedinelý. Družstvo malo výbor, správcu a účtovníka, boli pripravené pozvánky pre hostí i propagačné materiály. Cieľom bolo pravidelne hrať veselohry a činohry, pestovať národný spev, hudbu a recitácie, finančne podporovať slovenské dobročinné a výchovné ústavy, knižnice, ba dokonca založiť „trváce takieto divadlo“. Zorganizovali však len jedno predstavenie v Ratkovej 4. júna 1852, a to spojením Klicperovej veselohry Divotvorný klobúk a Kotzebueho aktovky Starý kočiš Petra III. Na rozhraní 60. a 70. rokov 19. storočia sa však hralo už aj v Revúcej, Kameňanoch, Klenovci či Kokave.
Spomedzi nich si prezývku „panslávskeho hniezda“ pre svoje slovenské cítenie a kultúrne aktivity získalo mesto Tisovec. Najmä rodina Daxnerovcov, menovite Juraj a jeho brat Štefan Marko, stáli pri zrode miestneho ochotníctva. Divadelný príbeh Tisovca je bohato členený a siaha minimálne do roku 1860, keď 22. apríla usporiadal miestny notár Adalbert Venich s pomocou ratkovských ochotníkov Palárikovu veselohru Drotár. V memoároch Samuela Daxnera, synovca Štefana Marka a dlhoročného organizátora kultúrneho života v Tisovci, síce čítame, že sa v meste odohralo predstavenie Kotzebueho veselohry Rodina je pán Boh a priateľ meštek už v roku 1845, ale je to spomienka zatiaľ nikým a nikde doložená. Pavol Hudec datuje vznik miestneho divadla dokonca až do roku 1840. Isté však je, že úvodný entuziazmus vychádzajúci z národnouvedomovacieho procesu bol natoľko silný, že zatiaľ čo v okolitých mestách kultúra postupne chradla, divadlo v Tisovci sa po knižnici stávalo druhou najstaršou a najstabilnejšou kultúrno-vzdelávacou ustanovizňou. V matičných rokoch mal prvoradú zásluhu na vybudovaní „národného“ javiska Gustáv Lojko – Hostivít Tisovský. Ako jeden z prvých nabádal slovenských redaktorov, aby založili Divadelnú bibliotéku a tlačou vydávali pôvodné i preložené hry.
V roku 1877 založil Samuel Daxner miešaný Spevokol, s ktorým organizoval nielen koncerty, ale aj činoherné a operné predstavenia. V tých časoch pomerne bežná prax. Tisovský Spevokol je však unikát. S. Daxner v ňom totiž pestoval veľmi agilné a národne orientované cítenie, čo sa odzrkadľovalo nielen v repertoári, ale i v bojovo ladených piesňach. Preto Spevokol fungoval prakticky ilegálne, a to až do zániku monarchie. Tisovčanov to však nijako neodrádzalo. Dokonca v roku 1886 postavili stále profesionálne javisko vo dvorane mestského domu. Mali tak pred Martinčanmi, Mikulášťanmi a Skaličanmi skutočne profesionálne podmienky.
Prvá slovenská opera
Obecenstvo si začínalo pomaly zvykať na pravidelné reprízy a ochotníci ho začali krok za krokom vychovávať. Napriek tomu, že dobová slovenská spoločnosť vnímala umelcov často s predsudkami, tisovskí herci mali od svojho publika veľkú podporu. Od svojho založenia do vzniku ČSR v roku 1918 pozvali ochotníci Tisovčanov do divadla takmer 50-krát. Na prvý pohľad sa javí, že ich repertoár nie je príliš originálnym príspevkom. A skutočne, hrávalo sa, čo sa hralo inde. Osvojili si F. Urbánka (Rozmajrín, 1899; Strídža spod Hája, 1900 či Škriatok, 1902), z ktorých Prevrátený svet a Strašidlo (obe 1913) sa dokonca rozšírili na ostatné slovenské javiská. Napodiv ďaleko mali k J. Chalupkovi, G. Z. Laskomerskému či J. G. Tajovskému. Asi im boli málo spevaví. Väčšina titulov uvedených na tisovskom javisku bola plná ľudových či rozprávkových motívov a piesní. Tisovec sa napriek chudobnej rôznorodosti žánrov a autorov vryl do ochotníckych dejín jedným zásadným prvenstvom. Druhého augusta 1903 nacvičil prvé dejstvo komickej opery B. Smetanu Predaná nevesta. Šlo o prvú slovenskú opernú inscenáciu vôbec!
Tisovec možno nepatrí medzi prvorodené majáky divadelného života mladučkého národa, jednoznačne sa však radí medzi tie, v ktorých sa do pádu monarchie najčastejšie hralo po slovensky a kde miestni ochotníci vytvorili svojráznu divadelnú tradíciu. Na prelome storočí dokonca ostali široko-ďaleko osamotení, pretože ich okolití susedia buď stagnovali, alebo ukončili svoju činnosť.
Divadelný život v Rimavskej Sobote od počiatku do roku 1867
Niekoľko desaťročí ostalo divadlo v Tisovci najjužnejšou baštou slovenského ochotníctva v Rakúsko-Uhorsku. To sa však začalo rýchlo meniť. Rimavská Sobota prežívala pravdepodobne najkrajšie a najslávnejšie obdobie na konci 19. a na začiatku 20. storočia, keď sa stala významným kultúrno-spoločensko-športovým centrom prevyšujúcim mnohé okolité mestá. Prispela k tomu skutočnosť, že sa po roku 1883 stala sídlom stolice Gemer-Malohont a zostala ním až do konca stoličného zriadenia v roku 1922. V týchto rokoch sa mesto výraznejšie rozrástlo, zvýšil sa aj počet obyvateľov a v roku 1910 ich malo už 6 912 (Bratislava mala vtedy okolo 31 000).
Tak ako priestor Slovenska bol v dejinách charakteristický svojou multikultúrnou povahou, tak aj Rimavská Sobota bola vždy a dodnes je osídlená obyvateľstvom rôznych národností: slovenskej, maďarskej, rómskej i českej. Profesor E. Mistrík píše: „Našou spoločnou chybnou predstavou je, že multikultúrnosť, rozdiely, iné kultúry a menšiny sú problémom. Skutočný problém je však celkom opačný: je to jednota spoločnosti.“ Miestni obyvatelia už začiatkom 19. storočia vyvíjali mnoho kultúrneho úsilia. Najmä po roku 1883 zriadili viaceré správne, finančné a kultúrne inštitúcie. Boli tu spolky, ktoré sa snažili o rozvoj duchovného bohatstva jednotlivcov, ako napríklad vzdelávací spolok: Gӧmӧr-Kishont vármegyei Magyar Kӧzmúvelódési Egyesulet (Maďarský všeobecnovzdelávací spolok Gemerskej župy). Neoddeliteľnú súčasť kultúrno-spoločenského života mesta predstavovali zábavy, plesy, hudobné predstavenia s dobročinným poslaním. K mimoriadnym príležitostiam patrili návštevy a pobyty kočovných divadiel, ktoré hrávali v stálych divadelných budovách, v redutách, spoločenských sálach či hostincoch. Nielen v období 1818 až 1867, ale až do roku 1918 chodili výhradne maďarské divadelné spoločnosti. Prví kočujúci maďarskí herci sem prišli na čele s riaditeľom, principálom, maďarským dramatikom Istvánom Baloghom. Kočujúca maďarská spoločnosť mala vtedy „turné“ po Uhorsku v rokoch 1810 až 1839. V poslednej tretine 19. storočia bolo Uhorsko rozdelené do tridsiatich divadelných obvodov. Všetky obvody malo maďarské divadelníctvo. V obvode, kde bola Rimavská Sobota, Tornaľa, Lučenec a Fiľakovo, hral na čele maďarskej spoločnosti Guszláv Hubai.
V Rimavskej Sobote ochotnícke divadlo nemá až takú ďalekosiahlu históriu ako v iných mestách či obciach na Slovensku. Mohlo za to hlavne geografické a sociálno-politické postavenie mesta. Na území mesta a okolia prevládal maďarský jazyk, ako aj maďarská národnosť. Kým tu sa hrávalo divadlo výsostne maďarčine, o niekoľko kilometrov ďalej (v Klenovci, Kokave, Tisovci, Revúcej alebo Ratkovej) znela na ochotníckych javiskách slovenčina. To sa však začína výrazne meniť od roku 1918, keď sa Rimavská Sobota a jej okolie začlenili do novovzniknutej ČSR.
Slovenské divadlo (1920 – 1930)
V roku 1919 síce ešte nenachádzame žiadnu správu o slovenskom ochotníckom divadle na pôde mesta, no v spoločensko-úradnom týždenníku Gemer-Malohont sa píše o zvolaní valného zhromaždenia Telocvičnej jednoty Sokol 5. októbra 1919 vtedajším županom Dr. Jankom Jesenským. Tento spolok okrem telocvičných cvičení a stretnutí bude mať aj vlastný dramatický krúžok, ktorý ako prvý začiatkom roka 1920 pripraví divadelné predstavenie hrané po slovensky. Podstatným medzníkom je fakt, ktorý sa dozvedáme z časopisu Gemer-Malohont v rubrike Chýrnik z 8. februára 1920: „Divadlo. Telocvičná jednota ,Sokol‘ v Rimavskej Sobote usporiada dňa 14. února (februára) 1920 v Rim. Sobote vo dvorane župného domu divadelné predstavenie: Nežné príbuzenstvo, veselohra v 3 dejstvách od Rodericha Benedixa. Začiatok o 1/2 8 hod. večer. Vstupné: I. miesto 10 kor., II. miesto 6 kor., na státie 3 kor. Čistý výnos použije sa na ,Sokola‘ v Rimavskej Sobote.“ O dva týždne bolo v tom istom časopise uverejnené aj hodnotenie tejto historickej udalosti: „Dňa 14. februára 1920 bolo prvé slovenské divadelné predstavenie v Rimavskej Sobote usporiadané ,Sokolom‘. Veselohra R. Benedixa ,Nežné príbuzenstvo‘ nevyniká žiadnou zvláštnosťou, dej veľmi jednoduchý, pritom dosť naivný, ale tendenciu: dobrota srdca nájde svojho ocenenia, a primeraným spôsobom sa uplatní.“
Sokol sa venoval zväčša operete a zárobkovým komédiám. Pracovalo tu mnoho skúsených českých divadelníkov, ktorí u nás presadzovali tradície z predchádzajúceho pôsobiska vrátane tých negatívnych. Preto je pochopiteľné, prečo si vybrali práve veselohru Nežné príbuzenstvo od nemeckého dramatika. Čím však ideme ďalej od Rimavskej Soboty smerom k viac slovenským obciam bližšie k Tisovcu, môžeme si všimnúť ich vplyv. Divadelné súbory, ktoré doteraz nehrali po slovensky alebo nehrali vôbec, chceli zrazu dobehnúť všetko, čo zameškali. Začínali sledovať súbory zo stredného Slovenska a zisťovali, akých dramatikov najčastejšie uvádzajú.
Telocvičná jednota Sokol bola teda prvá, ktorá hrala v meste po slovensky. Paradoxne tento prvý divadelný krok v slovenčine pripravili hlavne českí učitelia a úradníci, ktorí po vzniku ČSR prišli do mesta, aby pomáhali s jeho spravovaním. Roky 1920 až 1938, teda až do Viedenskej arbitráže, boli bohaté na kultúrny a spoločenský život. V meste za týchto 18 rokov pôsobilo postupne aj naraz až 23 divadelných spolkov a krúžkov! V mnohých pracovali tí istí režiséri a mnohokrát aj herci. Najvýznamnejšími z nich v období od roku 1920 do roku 1938 boli Ing. Karel Cvek (Dramatický krúžok TJ Sokol), Ing. Vojtěch Krč (Dramatický krúžok TJ Sokol, KS Rimavan), Belo Cajchan (Dramatický krúžok TJ Sokol, KS Rimavan), Ľudovít Frzon (Dramatický krúžok TJ Sokol, KS Rimavan), Eugen Duda (Dramatický krúžok TJ Sokol, KS Rimavan). Svoje divadelné spolky mali TJ Sokol, vojaci, politické strany, Matica slovenská, spolok Živena, továrne, ľudové školy, gymnázium, legionári. Najvýznamnejším sa stáva KS Rimavan, ktorý existoval v rokoch 1931 až 1938 a bol to vlastne prvý divadelný spolok z Rimavskej Soboty, ktorý sa predstavil až na „Divadelných závodoch“ v Martine (dnešná Scénická žatva). Bolo to v roku 1936 s hrou Zlomená vetvička renesancie. Tento divadelný spolok organizačne zabezpečoval za pomoci ÚSOD (Ústredia slovenských ochotníckych divadiel) aj Okresné divadelné závody v rokoch 1934, 1935, 1938 a v roku 1936 Oblastné divadelné závody v Rimavskej Sobote, v sále hotela Tatra. KS Rimavan sa zapojil aj do súťaže rozhlasových hier. V Rozhlasových divadelných závodoch v Košiciach, ktoré sa konali začiatkom apríla 1936, získal 1. cenu. Na súťaži sa zúčastnilo 7 divadelných krúžkov. Rimavan zvíťazil s Tajovského hrou Matka.
Povojnové roky
Na úspešné obdobie po 2. svetovej vojne sa snažili nadviazať dva divadelné súbory. Prvým bolo Mestské divadelné sdruženie (MDS), ktoré už v auguste 1945 uviedlo hru Marína Havranová Ivana Stodolu. Na udržaní divadelnej tradície v meste má v týchto rokoch podiel niekoľko výrazných režisérskych osobností. Väčšinou pochádzajú z radov učiteľov. Najvýraznejšie sa do dejín ochotníckeho divadla v meste v tých rokoch zapísali: Daniel Jároši, Andrej Vargán, Milan Ľaudis, Pavel Bordáš, učiteľka Strednej poľnohospodárskej školy Alžbeta Tomkuljaková. Z hercov vynikli najmä Viera Topinková, ktorá sa neskôr stala herečkou DJZ Prešov a po vyštudovaní VŠMU zakotvila až do konca života v SND. Žiaľ, v období až do roku 1965 hrávali väčšinou len v meste alebo v okolitých obciach, až na malé výnimky, keď sa im podarilo zúčastniť sa na krajskej prehliadke. V roku 1965 sa divadelný ochotnícky život v meste na dvadsať rokov skoro úplne utlmil. Pracovali len školské divadielka pri základných školách.
Zlatá éra ochotníckeho divadla v Rimavskej Sobote (1985 – 2020)
Po roku 1985, keď bol v Rimavskej Sobote uvedený do prevádzky dlhoočakávaný a ešte dlhšie stavaný dom kultúry, sa začalo divadlo v meste opäť rozvíjať. Divadelné súbory, ktoré vznikali a pracovali pri MsKS, mali zrazu na prácu výborné podmienky a dosť priestoru na svoju tvorbu. Či už to bol Divadelný ochotnícky súbor dospelých, ktorý v roku 1988 prijal názov Divosud a prihlásil sa za člena ZDOS-u (Združenia divadelných ochotníkov Slovenska), alebo bábkarský súbor dospelých, od roku 1988 pod názvom Badido, detský divadelný súbor Buratinko, divadelný súbor dospelých hrajúcich pre deti Kôrky a nakoniec aj divadlo mladých Pictus.
Treba však spomenúť, že prvý výrazný úspech miestneho ochotníckeho divadla získalo divadlo Anonym (Anonym színház), hrajúce po maďarsky, ktoré s hrou Tibora Zalána Potom zdochneme v réžii Dr. Gézu Hizsnyana získalo Veľkú cenu Jókaiho dní v Komárne v roku 1989 a súbor sa ňou s úspechom prezentoval na Scénickej žatve v Martine. Po účasti Kultúrneho spolku Rimavan v roku 1936 to bolo druhýkrát, čo sa divadlo z Rimavskej Soboty dostalo na tento najvyšší celoštátny festival s medzinárodnou účasťou!
V 90. rokoch hlavne Divosud, Badido a Pictus naštudovali niekoľko veľmi úspešných divadelných hier, ktoré prerazili na slovenskej ochotníckej scéne hádam až raketovým tempom. Z takpovediac „čiernej diery“ na mape slovenského ochotníckeho divadla sa za pár rokov stala Rimavská Sobota významným ochotníckym centrom nielen v rámci stredoslovenského kraja, ale aj celého Slovenska. Inscenácie boli úspešné na celoštátnych festivaloch, často ich vyhrávali a reprezentovali mesto i región na najvyššom festivale Scénická žatva v Martine. Odtiaľ bol už len krôčik k pozvánkam na medzinárodné zahraničné festivaly v Nemecku, Bulharsku, Poľsku, Srbsku, Maďarsku, Česku, na ktorých získavali veľký divácky ohlas i uznanie odborných porôt. V súboroch, ktoré pracovali pri Mestskom kultúrnom stredisku a od roku 1992 aj v základnej umeleckej škole (hlavne detský divadelný súbor Zauško, divadlo dospelých Havran a divadlo mladých Alterna), sa vystriedali desiatky, až stovky adeptov a nadšencov ochotníckeho divadla. Mnohí sa časom vypracovali na výbornú úroveň a odišli študovať herectvo, bábkoherectvo, réžiu, scenáristiku, dramaturgiu a dnes sú úspešní divadelníci doma i v zahraničí.
Divosud naštudoval niekoľko veľmi úspešných divadelných hier, ktoré žali úspechy na najvyšších ochotníckych festivaloch, mnohé z nich vyhrali celoštátne súťaže a dostali sa na Scénickú žatvu do Martina. Medzi najúspešnejšie patria: Kauza Ťapákovci, Náš pán minister, Neprebudený (problém iného), Dvaja, Matka – všetky režíroval Ľubomír Šárik. V Divosude doteraz režijne pôsobili Daniel Brezina, Ľubomír Šárik, Zdenka Parobková a Marian Lacko. Medzi najvýraznejších hercov patria: Viera Slatinská, Lýdia Balcarová, Pavel Belán, Nadežda Garayová, Janka Kӧbӧlová (Sovičová), Marian Lacko, Roman Čarnoký, Roman Slanina, Jaroslava Lajgútová, Ján Plichta a ďalší…
Divadlo Pictus pri MsKS v Rimavskej Sobote je ďalšie z úspešných rimavskosobotských súborov. Toto mládežnícke divadlo vzniklo v roku 1988. Založil ho Marian Lacko a po prvých sezónach hľadania a profilovania súboru sa už v roku 1994 prvý krát nominovalo až na celoslovenský FEDIM do Senice, s hrou In memoriam…?!. V roku 1995 tento festival dokonca vyhralo s dramatizáciou Rakúsovej novely Nôtik v réžii M. Lacka a vystúpilo prvý krát na Scénickej žatve. S Nôtikom súbor úspešne reprezentoval aj na 8. medzinárodnom divadelnom festivale divadiel mladých v meste Vraca v Bulharsku. Pictus na Scénickú žatvu postúpil v ďalších rokoch aj s inscenáciami: S. Rakús-M.Lacko Žobráci (réžia: M. Lacko), Z. Ferenczová a kolektív Tím biľding (réžia: Z. Ferenczová). Medzi ďalšie úspešné inscenácie patria: Roman Olekšák Negativisti (réžia: Z. Ferenczová), Rudolf Skukálek Piliny (réžia: Dana Turanská).
Ďalším úspešným súborom je bábkarský. Z jeho hier je najvýraznejšou a najznámejšou Betlehemská hviezda. Inscenácia v roku 1996 zvíťazila na Gorazdovom Močenku a postúpila až na Scénickú žatvu, kde si ju všimli organizátori Svetového festivalu chrámového divadla Divadlo v chráme – Theater in der Kirche v Hannoveri (Nemecko), kde získala ocenenie: Najlepšia inscenácia festivalu.
Možno tento záver článku vyznieva ako nejaký suchý výpočet, ale žiaľ, či skôr vďakabohu tých informácií o ochotníckom divadle v Rimavskej Sobote je také množstvo, že je ťažko vybrať, čo je dôležitejšie. Najvýraznejšími osobnosťami, ktoré z divadiel pri MsKS vyšli, sú určite: Zuzana Ferenczová, Matej Lacko, Michal Novodomský, Peter Galdík, Jana Janove, Stanislava Kašperová, Roman Slanina, Dana Turanská, Katarína Smaczna, Janka Sovičová, Cyril Žolnír,…
Niekto si povie, že „zlatá éra“ je dosť odvážny názov pri zostavovaní histórie ochotníckeho divadla v Rimavskej Sobote. Keď si však uvedomíme neuveriteľný rozmach a vzostup divadla po roku 1985 a obzrieme sa za všetkými účinkovaniami rimavskosobotských divadiel Divosud, Badido, Pictus, Alterna, Zauško, Havran na celoštátnych a zahraničných festivaloch, nehovoriac o desiatkach ocenení z týchto festivalov, musíme priznať, že je toto obdobie ozaj plodné a úspešné.
TEXT: Marian Lacko, Jakub Molnár
FOTO: Archív MsKS Tisovec, archív DS Divosud, Filip Lašut, Matej Kováč
