Moje umenie

Moja cesta s Ukrajinou

Súbor Slúchadlo z Nitry pod vedením Marice Šiškovej vytvorili s ukrajinským režisérom Jurijom Paskarom spoločný projekt Vietor v skrini. Pracovali s autenticitou a performatívnymi prvkami umenia.(FOTO: Collavino)

Som úprimne vďačná za všetky cesty na východ, za stretnutia, za možnosť zažiť proces prebúdzania Ukrajiny v období posledných desiatich rokov. Sú to také silné zážitky, že zásadne prispeli nielen k môjmu hlbšiemu porozumeniu toho, čo sa na Ukrajine deje, ale predovšetkým, paradoxne, v konfrontácii s ich cestou za slobodou som mala možnosť jasnejšie si uvedomiť tú svoju.

V novembri v roku 2013 sme sa po prvýkrát so súborom Slúchadlo z Nitry s inscenáciou Štvornohá vrana (D. Charms) zúčastnili na medzinárodnom divadelnom festivale LichtArt v Rivnom. Upozornenie na zaujímavý festival a kontakt na usporiadateľov sme získali od Petra Luptovského, ktorý festival navštívil. Môj návrh zúčastniť sa na podujatí bol prijatý zo strany vedenia školy rezervovane, zo strany rodičov opatrne, s výhradami, „prečo na Ukrajinu“. Čo ma však napĺňalo odhodlanosťou, bol úprimný záujem mojich detí zo súboru na festival vycestovať.

Hlad po zmene

Myslím si, že celý prvý pobyt na Ukrajine bol pre nás zlomovým rozhodnutím a obrovským zážitkom. Divadelným i ľudským. Srdeční, veľmi milí organizátori a organizátorky, ktorí sa nám snažili vytvoriť v rámci svojich možností čo najlepšie podmienky na prezentáciu predstavenia i na celý pobyt. Na festivale sme mali možnosť vidieť súbory z mnohých ukrajinských miest – Ľvov, Luck, Kyjev, Odesa, Luhansk, Doneck, ale i súbory z Bieloruska a Poľska. Relativitu vzdialenosti som začala chápať, keď som zistila, že niektoré ukrajinské súbory na domáci festival cestovali tri dni.

Na LichArte sme cítili konfrontáciu dvoch divadelných prístupov, na jednej strane dominovala výrazná herecká škola s vysokou kultúrou javiskovej reči, pohybu, na druhej strane smelé hľadanie alternatív javiskového tvaru a zámerné narúšanie tradičnej divadelnej formy. Týkalo sa to predovšetkým súborov, ktoré neboli „zviazané“ s vysokou školou divadelného zamerania, súborov, ktoré vznikali na platforme komunít pri kultúrnych centrách a palácoch detí a mládeže.

Čo však bolo jasne cítiť v témach, v príbehoch, po akých súbory siahali, bolo akcentovanie aktuálnej spoločenskej situácie v krajine. Živý hlad po zmene. Bolo to v ovzduší, pulzovalo to v rozhovoroch ľudí. Túžba poraziť všetky choroby postsocialistického marazmu, korupciu, centralizáciu a ozdraviť spoločnosť. Súbory sa hlásili k Európe, veľmi chceli byť jej súčasťou. Pamätám si na mnohé rozhovory, kde som so zahanbením počúvala, čo všetko sú ochotní obetovať, aby sa mohli stať súčasťou Európskej únie.

Vietor v skrini

Potom sme festival navštívili ešte šesťkrát. S ukrajinským režisérom Jurijom Paskarom sme vytvorili spoločný projekt Vietor v skrini. Proces vzniku a realizácie projektu by si zaslúžil samostatnú kapitolu. Posunul ma vo vnímaní divadla, v schopnosti byť absolútne prítomný na javisku, byť slobodným a autentickým. Mojich študentov a študentky naučil dôverovať sile výpovedi bez vopred zadefinovanej formy, štruktúry, témy, konfliktu. Na začiatku spolupráce to boli dva súbory, na konci všetci dýchali ako jeden. Boli previazaní procesom odovzdávania a dôvery.

Každým rokom sme bytostne vnímali, ako sa Ukrajina posúva. Bolo to cítiť hlavne pri vybavovaní všetkých dokumentov, na hraniciach, pri konfrontácii s infraštruktúrou, so stravovaním. Napriek tomu, že stále klesal kurz hrivny a pre nás tam bolo lacnejšie a lacnejšie, Ukrajinci akoby s väčšou húževnatosťou zatínali zuby a snažili sa pozerať dopredu.

Každá cesta na Ukrajinu nás stála veľa síl. Nešlo len o zabezpečenie financií, zosúladenie času, zabezpečenie dopravy tak, aby sme dokázali previezť rekvizity. Šlo skôr o tie hranice. Vždy sme ich prechádzali s rovnakým strachom, rešpektom, napätím… Nikdy sme nevedeli, či budeme stáť dve hodiny alebo osem… či nestojíme v zlom rade, či máme všetky doklady, pozvania, či môžeme alebo nemôžeme počas čakania vystúpiť z auta. Cestou tam som si hovorila: „Treba nám to?“ Ale už pri ceste domov sme vedeli, že nám to treba…

Lebo sme si tam boli zrazu bližší,

lebo už vtedy, v tom čase, sme na dotyk cítili váhu pokoja a mieru,

lebo sme dostávali toľko objatí, že sme mali pocit, že už to nezvládneme,

lebo sme sa každý rok pozerali na zázrak, ako sa dá z veľmi mála urobiť veľmi veľa,

lebo pokora, ľudskosť, úprimnosť tam neboli prázdnym gestom.

Každý z nás, kto tam bol, sa chcel vrátiť… aj za cenu, že budeme na tých hraniciach čakať osem hodín.

Preto sa všetkých nás 24. február 2022 veľmi dotkol.

Prvé dni sme si volali, písali… a znovu volali. A plakali. Cítite bezmocnosť. Obrovskú bezmocnosť a hanbu za Európsku úniu, že robíme veľmi málo.

A teraz cítim strach, že sa to stane normou.

TEXT: Marica Šišková

FOTO: Collavino

Text vyšiel v časopise Javisko 2/2022.