Prečo ste sa stali programovým riaditeľom Scénickej žatvy?
To by som aj ja rád vedel… Asi preto, že som prišiel na pohovor a vybrali ma.
Čím je pre vás Scénická žatva zaujímavá?
Keď som bol mladý, mal som o tomto festivale veľmi skreslenú predstavu – ako každý človek, ktorý na ňom v Martine nikdy nebol –, že to bude skostnatená akcia a strašná nuda. Ale zistil som, že je to veľmi moderný a zábavný festival. Navštevujú ho zaujímaví ľudia, ktorí robia uletené veci.
Má to ešte zmysel, už je to 97. ročník…
Určite, hoci už Scénickej žatve ťahá pomaly na stovku, každý rok sa tam môžu vystupovať iba víťazi z postupových festivalov. Nikdy sa teda nestane, že by sa niečo opakovalo. Každý ďalší ročník pritiahne nových ľudí, divadlá, vzniknú nové predstavenia.
Čo bude hlavným leitmotívom tohtoročného festivalu?
Tento rok budeme oslavovať 170. výročie narodenia Hviezdoslava, preto chceme na Scénickej žatve viac zamerať smerom k Hviezdoslavovmu Kubínu. Aj víťazi tejto recitačnej súťaže na prehliadku každý rok prídu, hoci sa v záplave diviadiel môžu trochu stratiť. Počas sprievodného programu by sme preto chceli Hviezdoslava ukázať nielen ako človeka, ktorý vymýšľal slovíčka a teraz sa ich deti musia v škole učiť, ale ako týpka, ktorý v prvom rade tvoril. A tvoril dobre.
Na čo sa tešíte najviac?
Na posledný deň, keď si budem môcť povedať, že to dopadlo dobre. Zatiaľ však neviem nič konkrétne prezradiť, pretože postupové súťaže sa skončia až v júni. Momentálne sa snažíme zostaviť porotu, workshopy a hviezdoslavovský program.
Menia sa trendy, podľa ktorých si súbory vyberajú divadelné hry?
Každý divadelný režisér premýšľa inak. Existuje nespočetné množstvo prístupov. V súčasnosti máme v tvorbe absolútnu slobodu. Na Slovensku sú súbory, ktoré majú dlhú tradíciu a dlhé roky majú svojho domáceho režiséra, ako napríklad divadlo Disk z Trnavy Blaha Uhlára alebo divadlo Commedia s Vladom Benkom. A sú aj také, ktoré si prizývajú každý rok niekoho iného. Tiež to na ich tvorbe vidno. Že hľadajú a nachádzajú stále niečo iné. Preto hovoriť o trendoch v ochotníckom divadle je zložité. Sloboda je ešte o to väčšia, že tam nie sú peniaze. A keď nie sú peniaze, netreba sa prispôsobovať. Nehrá sa preto, aby sa hľadisko vypredalo do posledného miesta. Niektoré súbory hrajú len pre potešenie susedov. Rôznorodosť je v neprofesionálnom divadle šialená.
Je to jediný rozdiel medzi profíkmi a neprofesionálmi?
Nevidím medzi nimi až taký veľký rozdiel, čo sa týka konečného diela. Pre mňa znamená neprofesionálne divadlo najmä slobodu: Dnes som tu – na javisku, zajtra už môže byť všetko inak. Aj konsenzus na výslednom diele je väčší. V profesionálnych kolektívoch vždy záleží na názore toho, kto je silnejšia osobnosť, režiséra alebo niekoho z hercov.
Neprofesionálne divadlo sa nehrá preto, aby sa hľadisko vypredalo do posledného miesta. Niektoré súbory hrajú len pre potešenie susedov.
Kde sú v súčasnosti bašty neprofesionálnych divadelníkov na Slovensku?
Veľmi silným regiónom bol kedysi Turiec a okolie Martina. Tu sa to všetko začalo. V posledných rokoch máme silné súbory v Trnave, Liptovskom Mikuláši, Poprade, Nitre, Prievidzi, Leviciach alebo Medzibrode, v Tisovci. Ale nechcem na nikoho zabudnúť…
Spomínate si na známe osobnosti, ktoré vzišli z prostredia neprofesionálneho divadla?
Slovensko je malé a ochotnícke divadlo je historicky veľmi silne prepojené s tým profesionálnym. Z tohto prostredia vzišla aj slovenská časť zakladateľov SND. Bývalým ochotníkom bol aj Jozef Kroner alebo Jozef Bednárik, ktorého preslávili inscenácie so súborom v Zelenči. Za minulého režimu sa profesionálni tvorcovia často utiekali k ochotníkom. A ešte stále sú medzi nimi takí, ktorí ich chodia režírovať, ako Ľuboslav Majera v Brezne. Obohacuje to obe strany.
Pozývať si profíka kvôli súťaži, nie je to obchádzanie pravidiel?
Súťaživosť medzi ochotníkmi je veľmi silná. Preto sa niektoré divadelné súbory pozerajú cez prsty na tých, ktorí si prizvú k spolupráci profesionálneho režiséra alebo herca. A nie je výnimkou, že cítia aj krivdu. Ja to vidím inak – pre mňa je akákoľvek spolupráca neprofesionálneho súboru s niekým, kto divadlo študoval alebo pracoval v profesionálnom kolektíve, obojstranne obohacujúca.
Podľa čoho sa na Scénickú žatvu vyberajú porotcovia?
Určite chceme, aby v porote boli rešpektované osobnosti divadla, aj také ktoré sú inteligentné, majú prehľad a vedia rozprávať tak, aby nikto neumrel od nudy a únavy, ale hlavne majú čo povedať. Tak títo piati ľudia tam určite budú.
Aj my dvaja sa môžeme prihlásiť k ochotníkom?
Áno, môžeme si založiť ochotnícky súbor a naštudovať nejakú hru. Ideálne takú, v ktorej nie je veľa textu, lebo nemám dobrú pamäť. A som tiež zlý herec, študoval som divadelnú kritiku.
Dá sa divadelnou kritikou uživiť?
To neviem, ja sa ňou neživím, ale mám napríklad bývalého spolužiaka Karola Mišovica, ktorý sa ňou živí a minule som ho videl – živého. Aj bradu si nechal zapustiť. Vyzerá, že sa mu darí..
Matej Moško pochádza z malej dedinky medzi Prešovom a Košicami. Študoval na VŠMU divadelnú kritiku. V civilnom (nedivadelnom) živote si zarába tým, že baví ľudí vo vedomostných kvízoch a zábavných glosátorských šou.
