Obdobie začiatku leta je po celom svete sprevádzané rôznymi obradmi a zvykmi, ktoré sa spájajú s kultom ohňa a slnka. Slovanská kultúra nebola výnimkou, dokonca pred príchodom kresťanstva slovanské zvyky a obrady týkajúce sa ohňa a slnka svojou veľkoleposťou predstihovali obdobné oslavy okolitých národov, a preto boli Slovania označovaní ako uctievači slnka. Azda najvýznamnejšími oslavami boli oslavy spojené s letným slnovratom. Slávnosti trvali aj niekoľko dní a boli sprevádzané spevom a tancami.
K oslavám slnovratu patril, samozrejme, oheň, a to v rôznych formách či tvaroch. Najrozšírenejšou a dodnes populárnou oslavou bolo pálenie vatier. Mládež, ženy a muži okolo nich tancovali, spievali a často ich aj preskakovali. Týmto ohňom pripisovali ľudia magickú očistnú funkciu, dokonca niekedy verili, že takýto oheň môže ochrániť pred chorobou.
Ďalším obľúbeným spôsobom, ako si uctiť slnko, ktoré sa pohybuje po oblohe, bolo zapaľovanie kolies, ktoré sa potom spúšťali z kopcov do dolín. Inokedy sa zapaľovali figuríny vyrobené z dreva a slamy, ktoré mali napodobňovať možné pôvodné ľudské obete.
Aj keď ide o zvyky a obrady venované ohňu a slnku, nechýbala pri nich voda, ktorá bola dôležitou zložkou mnohých z nich. Tečúca voda, jazerá alebo rosa súviseli s rituálmi, ktoré zabezpečovali zdravie toho, kto sa v nich v tomto období vykúpal, a zabezpečovali tiež dostatok vlahy počas prichádzajúceho letného obdobia. Z tohto zvyku vychádza aj východoslovanský názov obdobia týchto sviatkov – kupala. Jej súčasťou boli už spomenuté nočné obradové kúpele, pletenie vencov a tance okolo ohňov alebo ich preskakovanie. V piesňach spojených s týmto obdobím sa často opakuje motív svadby brata a sestry, ktorý mal symbolizovať mystické spojenie silných elementov – vody a ohňa.
Súčasťou týchto osláv boli aj rôzne nezáväzné hry, často s erotickým podtónom. Takáto sexuálna uvoľnenosť oslavujúcich mala predstavovať podporu plodnosti zeme. Magicky mala zaistiť zdarný priebeh leta a dozrievania plodín – s dostatkom tepla (oheň) a vody. V konečnom dôsledku išlo predovšetkým o zabezpečenie hospodárskej prosperity a obživy pre ľudí.
Mnohé zo starých pohanských sviatkov a obradov pretrváva v čiastočne zmenených formách až dodnes. Dobrým príkladom sú známe dedinské oslavy tzv. pálenia svätojánskych ohňov – vatier, ktoré sa zapaľujú na Jána, 24. júna. Vatry v túto noc horeli na vyvýšených miestach alebo na dôležitých križovatkách a priecestiach. Pri vatre bývalo vždy veselo, pričom vzniklo množstvo piesní a riekaniek zvaných prekáračky. Boli to žartovné ľudové piesne, ktoré sa už oddávna opakovali, no zručnejší speváci a speváčky ich aj pohotovo vymýšľali. Ak nebola vatra veľmi veľká, tak ju preskakovali, a to nielen mládenci, ale aj dievky.
Napriek tomu, že tieto oslavy sú pomenované po svätcovi Jánovi Krstiteľovi, nejde o kresťanský sviatok. Práve naopak, vychádza zo spomenutých pohanských zvykov, ktoré oslavujú začiatok leta. Ján Krstiteľ sa stal patrónom krajčírov a pastierov, a tak sa i tieto, pôvodne pohanské sviatky začali spájať so svätcom a nazývať svätojánske alebo jednoducho jánske sviatky.
Samotné pálenie ohňov ostávalo dlhé obdobie bez zmeny, no časté požiare spôsobené zapaľovaním vatier a spúšťaním horiacich kolies mali za následok ich ústup. Veľký problém predstavovalo aj uvoľnené správanie mládeže pri týchto oslavách, ktoré konzervatívna (pokresťančená) rurálna spoločnosť, pochopiteľne, odsudzovala. Miesto viacerých vatier, ktoré sa po dedinách zapaľovali, sa teda časom začala chystať len jedna veľká, ktorá sa zapaľovala po zotmení na vyvýšenom mieste.
Pálenie ohňov bývalo obľúbenou udalosťou v roku, s ktorou sa spájalo množstvo ďalších aktivít, ako napríklad nočný zber rastlín, ktoré mali mať magickú moc, alebo hľadanie pokladov. Podľa starých legiend bolo o polnoci v lesoch možné vidieť horieť belasé plamienky, ktoré mali v túto čarovnú noc prezrádzať, kde sú zakopané poklady.
Ak sa však vyberiete hľadať poklad, nezabudnite, že sa človek nesmie nechať zlákať z cesty svetlonosmi, ktorí by ho zavliekli do močariska a usmrtili.
TEXT: Lucia Bistárová
FOTO: Slovakiana
ZDROJE:
HORVÁTHOVÁ, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Tatran, 1986.
VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Panorama, 1990.
