Druhá polovica šesťdesiatych rokov so sebou priniesla viacerých nových organizačných a programových pracovníkov. Mnohí z nich boli s ľudovou kultúrou poprepájaní najrôznejšími spôsobmi, no zároveň mali odborné a vedecké zázemie v oblasti etnografie a folkloristiky, čo sa odzrkadlilo hlavne v programovej stránke slávností.
Programová štruktúra slávností v roku 1965 bola zameraná viac na prezentáciu neštylizovaných folklórnych prejavov vo forme „klenotnicových programov“. Jedným z takých bolo predstavenie najlepších interpretov zo súťaže, ktorú pripravili L. Leng a J. Majerčík. Predstavil sa tam napríklad V. Littva z Liptovských Sliačov, J. Palovič z Poník či primáši J. Berky-Dušan zo Zvolenskej Slatiny a F. Jusko zo Zámutova. V. Gruska spolu s J. Lehockým pripravili klenotnicový program, ktorý sa zameral na sólové prejavy ľudových umelcov, a K. Ondrejka uviedol program detských kolektívov z Limbachu, Veľkej Lesnej, Parchovian, Bobrovca, zo Šumiaca, z Čirča, zo Slatinských Lazov, z Vrbova a Poľného Kesova.
Popri nositeľoch tradícií boli prezentované ukážky štylizovaného folklóru v záverečnom programe autorov O. Dema, S. Dúžeka a S. Švehláka Domovina moja. To sa stalo aj jednou z hlavných tém v diskusiách o poslaní, perspektívach dramaturgie a otázkach, či majú byť slávnosti priestorom iba na pôvodné neupravené prejavy folklóru alebo pre všetky formy jeho spracovania. Treba spomenúť, že zaradenie viacerých klenotníc do programu podporoval aj výrazný záujem o cyklus pásiem pôvodného folklóru z celého Slovenska – Zem spieva, ktorý v roku 1965 začala vysielať Československá televízia.
Novátorské ročníky: odborný seminár, rozhlasové vysielanie, rozhodnutie o prestavbe scény a vydávaní festivalových gramofónových platní
V koncepte klenotníc sa pokračovalo aj v roku 1966 vo forme regionálneho cyklu. Ako prvý sa uviedol program reprezentujúci región Liptov, ktorý pripravili K. Ondrejka, V. Littva a A. Móži. Súčasťou programu neboli iba klenotnice, ale aj predstavenie (V. Gruska, S. Stračina) programových čísiel amatérskych folklórnych súborov úspešných na zahraničných a medzinárodných festivaloch.
Rok 1966 sa dá považovať za novátorský vo viacerých smeroch. V rámci slávností sa konal prvý odborný seminár o problematike folklóru a formách jeho druhej existencie, ako aj o smerovaní slávností vo Východnej. Úvodnú prednášku prezentoval etnomuzikológ a hudobný vedec Prof. J. Kresánek, DrSc. V tomto roku sa rozhodlo o novom trvalom riešení pozadia scény a jej prestavby, ktorú neskôr prepracoval V. Grusko a doplnil ju o ďalší vystupovací priestor priamo v hľadisku, známy tiež ako podkova, a ďalšie architektonické prvky za scénou. Slávnosti viedli v tomto období predsedníčka výboru V. Smreková, podpredseda Ľ. Glonek, členovia programovej komisii C. Zálešák a tajomník I. Kovačovič.
Nástup Osvetového ústavu v Bratislave, dnešného Národného osvetového centra
V roku 1967 prevzal patronát nad slávnosťami odbor umenia Povereníctva SNR pre kultúru a informácie. Programovú komisiu zostavil Osvetový ústav v Bratislave, organizačnú Okresné osvetové stredisko v Liptovskom Mikuláši.
Slávnosti boli venované 50. výročiu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Na programoch pracovali osobnosti ako Š. Nosáľ, I. Kovačovič, J. Husárik, J. Majerčík, D. Laščiaková, O. Elschek. K. Ondrejka, M. Senko a C. Zálešák.
Novinkou bolo živé vysielanie piatkových komorných koncertov pripravených v spolupráci s vtedajším redaktorom hlavnej redakcie hudobného vysielania Československého rozhlasu v Bratislave O. Demom. Vďaka záujmu náročných poslucháčov, ale aj niekoľkoročnej periodicite a zaradeniu do úspešného rozhlasového cyklu Klenotnica ľudovej hudby sa v ďalších rokoch pristúpilo k vydávaniu týchto nahrávok na gramofónových platniach.
V roku 1968 oslávili slávnosti jubilejný 15. ročník a boli venované 50. výročiu vzniku ČSR, spoločného štátu Čechov a Slovákov. Súčasťou festivalu bola súťaž slovenských amatérskych súborov a prvý krajanský program v celej ČSSR. Autori L. Leng, S. Dúžek, S. Švehlák a K. Ondrejka zostavili program so slovenskými skupinami a sólistami žijúcimi v Maďarsku, štátoch bývalej Juhoslávie a Kanade.
TEXT: Michal Noga
