Väčšina ľudí ťa pozná ako televízneho Karola z vedomostnej súťaže, prípadne ako stand-up komika. Málokto o tebe vie, že spolupracuješ s festivalmi amatérskeho divadla. Čo tam robíš?
Ja som toho pôvodne s divadlom nemal veľa spoločného. Kedysi dávno som však pomáhal mojej mame na festivale Divadelná Nitra a tam som sa stretol s Jurom Surmom. Spýtal sa ma, či by som nechcel robiť na festivale Scénická Žatva divadelný denník. Niežeby som vedel, ako sa to robí, ale bol som dosť drzý na to, aby som s tým súhlasil. Začal som tým, že som robil grafiku a zalamoval som ho, neskôr som sa stal dokonca šéfredaktorom. Musím povedať, že som sa medzi divadelníkmi cítil veľmi dobre a čas strávený na festivale bol pre mňa vždy veľmi radostným obdobím. Či už ide o porotcov, kolegov v redakcii, organizátorov, alebo o členov jednotlivých súborov, ide o fantastických ľudí.
A odvtedy si chodil na Žatvu každý rok?
Áno, začal som s tým niekedy okolo roku 2000 a odvtedy som tam chodil každoročne.
O čom ste písali v tom časopise?
Tam je veľmi jednoduchá mustra. Po každom predstavení bolo hodnotenie porotcu, ktorý na to predstavenie urobil recenziu, a potom rozhovor s tvorcom. To bolo gro toho denníka a okolo toho sme vymýšľali rôzne švandy.
Predpokladám, že ty si to skôr ťahal do toho, aby to bolo čo najzábavnejšie.
Áno, mal som takú snahu. Vo vnútri to bolo seriózne a na prvej a poslednej strane bol priestor pre srandu.
Tento rok sa chystáš?
Ani nie, lebo to koliduje s mojou terajšou prácou v televízii. A práve august a september sú také mesiace, kedy treba robiť tieto televízne veci. Toto bude asi tretí ročník, na ktorom nebudem.
Ľudia, ktorí tam nikdy neboli, si často myslia, že Scénická žatva je nejaký nudný, skostnatený festival. Pravdupovediac, ten názov nie je najtrendovejší.
No, povedzme, že ten názov je taký vintage. Ale keď je človek tam, tak sa od toho rýchlo oslobodí. To podujatie je náramne kúzelné v tom, že sa tam zídu divadelníci, ktorí sú skvelá partia, a keď sa s nimi zoznámiš, tak sa to zmení na veľmi peknú spoločenskú udalosť, ktorá navyše dlho trvá.
Myslím si, že ten dojem skostnatenosti je mylný. Tento festival sa práveže neberie tak vážne ako iné festivaly, ktoré majú možno lepšie názvy. Tým, že sa tam stretávajú amatéri, tak je to celé uvoľnenejšie a bezprostrednejšie. Bol som aj na iných divadelných festivaloch, ale tento má najkrajšiu atmosféru. Nie je to ako na Dotykoch a spojeniach, kde sa bojíš prisadnúť si k Vášáryovej a vypiť si s ňou. Ktovie, či by aj zašla na pohárčok. Tu sa stretneš s Blahom Uhlárom, chvíľu si nadávate a potom ste odrazu kamaráti.
Čiže je to tým, že sa tam trochu stráca rozdiel medzi účinkujúcimi a divákmi?
Samozrejme, lebo tam sa chodia pozerať kolegovia na kolegov, všeličo si povedia a výmena informácií a rozhovory sú oveľa uvoľnenejšie ako medzi profesionálmi.
Má amatérske divadlo nejakú pridanú hodnotu oproti tomu profesionálnemu? Prečo by sa mal vlastne divák chodiť pozerať na nedokonalých amatérskych hercov, keď sa môže ísť pozrieť do SND?
Amatérske divadlo má obrovskú výhodu a nevýhodu v tom, že môže chodiť po cestičkách, ktoré sa môžu ukázať ako slepé, a to bez dôsledkov na renomé a rozpočet. V Národnom divadle idú skôr po istotách. Oni už nehľadajú, lebo majú nájdené. Amatéri majú oveľa väčšiu slobodu v tom, čo urobia. Ak ako divák vyhľadávaš virtuozitu alebo formálnu dokonalosť, no tak nechoď na amatérske divadlo, lebo tam to nenájdeš. Pokiaľ máš rád nové veci, nové podnety, iné rozmýšľanie, tak vtedy áno, amatérske divadlo vie byť veľmi podnetné.
Je v tých amatérskych predstaveniach viac humoru?
Podľa toho, ako sa berú vážne. Ale na Žatve ani nie, pretože tam sú predstavenia, ktoré museli prejsť cez filter poroty, a tá si necení humor tak ako iné kvality. Keby som bol v porote ja, tak by som vyberal veselšie kusy. Ale ja sa do poroty nedriapem, lebo tomu nerozumiem.
Vystupuješ ako stand-up komik. Nie je stand-up vlastne iba špecifická forma amatérskeho divadla?
Nie. Ale povedz mi, akým myšlienkovým vláčikom si prišiel k tomuto podobenstvu?
Chodil som kedysi na Improligu do Žiliny a vtedy sa niektorí účinkujúci jednoducho postavili pred publikum a predviedli nejaký improvizovaný monológ. Bolo to niečo ako divadlo a zároveň to bolo podobné standupu.
No, vidím tam nejaké styčné plochy, ale sú tam aj rozdiely. Závisí to tiež od tradície, na ktorú sa v danej krajine viac prihliada. V Čechách je veľmi silný herecký, performativny stand-up. Čiže ten človek hrá nejakú postavičku, ktorá veselo rozpráva, a vtedy to má bližšie k monodráme. U nás to má skôr podobu osobnej spovede, keď to podľa mňa nie je divadlo, lebo musíš byť viac autentický. Je fajn, keď máš nejaké herecké schopnosti, ale nie je to nevyhnutné. Dôležitejšie je, či vieš vypichnúť to podstatné, či si vieš počkať na vtip, pracovať s publikom, a toto podľa mňa nie je divadlo.
Sú herci lepší standupisti, keďže vedia hrať?
Keď si herec a urobíš stand-up, urobíš jeden. Druhý je už problém. Tretí už väčšinou neurobíš.
Prečo?
Pretože nie si autor. Jano Gordulič zaviedol pravidlo tretieho standupu. To pravidlo hovorí, že až po treťom standupe sa stávaš naozajstným standupistom. Dovtedy si iba niekto, kto vie porozprávať zopár veselých historiek. Áno, ty ako herec dokážeš rozprávať a máš ľahšiu štartovaciu pozíciu. Ale ak nie si autor, tak s čím prídeš nabudúce? Máš veselé historky zo školy, potom z rodiny a potom čo dáš? Vtipy z internetu? Ak si autor, tak máš možno ostych pred publikom, potkýnaš sa o vlastný jazyk, ale o rok to už možno na tebe nebude až tak vidno a o dva roky už strčíš do vrecka aj toho herca. Je to tak preto, lebo si autor, vieš, čo si si napísal, vieš to predniesť a v standupe je dôležitejšie to, čo hovoríš, než ako to hovoríš.
Sú však ľudia, na ktorých sa smejeme skôr vďaka tomu, ako tie vtipy hovoria, a nie pre tie vtipy samotné. Vedia ten humor, skrátka, predať. Nie je aj forma mimoriadne dôležitá?
Dôležitejší je autor. Ten obsah. Isté, sú aj takí, ktorí to vedia utiahnuť na forme a ľudí to baví. U mňa dobre, ale radšej mám takých, ktorí možno nie sú až takí dobrí performeri, ale majú tie vtipy vydreté a premyslené. V konečnom dôsledku ale rozhoduje publikum. Pokiaľ máš mdlejšie vtipy a nie si taký dobrý autor, ale vieš to dať cez ten prednes, tak nech sa páči. Keď ťa publikum žerie, kto som ja, aby som to posudzoval?
Herci sa ako pozerajú na standupy? Nehovoria si, že niečo takéto dokážu aj oni?
Neviem, ako je to u amatérskych hercov, ale profesionálni herci majú pred standupom veľký rešpekt. Veľmi sa o to zaujímajú, ale keď im navrhnem, nech si to prídu vyskúšať, tak mi povedia, že si na to netrúfajú. Zdá sa im to príliš náročné. Lebo to nie je ako v divadle, tu musíš ísť sám za seba a so svojím textom. Navyše na začiatku ani herec nevie, ako bude publikum reagovať na jeho vtipy.
Keď to otočím, ty si nikdy nepremýšľal nad tým, že by si si zahral v divadle?
Hrozne by som chcel hrať amatérske divadlo. Bolo by to pre mňa veľmi oslobodzujúce hovoriť texty, ktoré som nenapísal, takže by som sa za ne nemusel hanbiť. Nemám ale kde. Vlastne ani neviem, ku komu by som sa mohol v Bratislave pridať.
Divadelným autorom by si nechcel byť?
Je s tým strašne veľa práce. Prekladal som jednu hru a už s tým bolo veľa roboty. Je pravda, že jeden kus som aj rozpísal, ale nikdy som ho nedopísal. Možno raz.
ROZHOVOR VIEDOL: Matej Vanoch
FOTOGRAFIE: Archív Národného osvetového centra
