Keď nedám drobné žobrákovi, cítim sa previnilo. Ak mu ich dám, cítim sa previnilo. Keď si kupujem Nota Bene a zaokrúhlim cenu, cítim sa previnilo, ak naň vyštrachám medzi poslednými drobákmi presne euro štyridsať, cítim sa previnilo. Keď sledujem Obolus, cítim sa previnilo. Zaujímalo by ma, či sa herci divadla DISK cítia pri hraní previnilo.
Doteraz zakaždým, keď som sledoval akékoľvek predstavenie divadla DISK, cítil som sa tiež previnilo, pretože som nechápal, o čom trnavský súbor hrá. Nejdem sa tváriť, že to teraz bolo iné, že teraz som niečo pochopil. Neviem, o čom herci z DISK-u hrali, ale tentoraz konečne viem, čo som v ich predstavení videl ja.
Aj keď herci inak úplne obyčajné situácie preháňajú, či posúvajú, stále v nich vidím to isté. Za sprievodu opernej, či tanečnej hudby nám každá postava ukazuje človeka – vykonáva bežné ľudské činnosti, snaží sa pôsobiť v každej situácii čo najdôstojnejšie, nadväzuje vzťahy, predvádza svoje umenie, prekonáva prekážky, ktoré si často sama vytvára. Aj keď sa môže zdať, že nás inscenácia síce vtipne, ale prvoplánovo tlačí do empatie so žobrákmi či bezdomovcami, nie je to tak.
Divadlo DISK mi hovorí o úcte a o potrebe nezabúdať na svoju rodinu, blízkych, na ľudí okolo mňa. Ak by som chcel použiť nemiestne patetickú analógiu, divadlo DISK hovorí o treťom groši – o oboluse (gr. drobná minca, šestina drachmy, často používaná ako drobný finančný dar), ktorý by sme predsa len mohli venovať staršiemu hercovi (Ján Rampák), ktorý prosí mladšieho kolegu (Braňo Mosný) o pár posledných viet na javisku.
Herecky sa divadlo DISK ako obvykle vyznačuje sústredenosťou, vyrovnanosťou výkonov a cieľavedomou snahou vyrušiť diváka z jeho pohodlného vnímania divadla zobrazovaním ľudí takých akí síce nie sú, ale vlastne naozaj sú. Ďakujem, že som tentoraz mohol pochopiť.
Autor: Matej Moško
