Poznáme to všetci. Básnička od Jána Smreka alebo Milana Rúfusa, strémovaný hlas a úpenlivá snaha nepomýliť sa pri recitovaní naučeného textu. Asi takto vyzerajú spomienky väčšiny z nás na triedne kolo Hviezdoslavovho Kubína. Do toho ďalšieho už postúpili len tí šikovnejší a do finále v Dolnom Kubíne len tí najlepší z celého Slovenska.
Za spisovnú slovenčinu
To, že sa ešte pred pár desaťročiami rozprávalo na Slovensku inak, vie každý, kto videl v televízii nejaký starší program alebo si pamätá svoje detské platne s rozprávkami. Herci lepšie a výraznejšie artikulovali, prejav bol výraznejší, mäkší, menej civilný. V 50. a 60. rokoch minulého storočia nastal veľký tlak na používanie spisovnej slovenčiny, a tak si ľudia dávali záležať na správnej a precíznej výslovnosti každého slova. Svoju úlohu v tom zohrával aj Hviezdoslavov Kubín.
„V 50. rokoch sa ešte bežne rozprávalo v dialektoch a cieľom Kubína bolo pozdvihnúť používanie spisovnej reči. Súťaž bola stavaná aj na to, aby sa na školách pestovala spisovná norma slovenčiny a aby deti rozprávali tak, ako má slovenčina znieť,“ vysvetľuje Jaroslava Čajková, štvornásobná víťazka a dlhoročná organizátorka Hviezdoslavovho Kubína. Podľa nej sa tento trend prejavil aj v kvalite prednesov z 50. a 60. rokov, ktoré boli čistejšie vo výslovnosti a recitátori lepšie artikulovali.
Kubín ako divadlo
Dnešní recitátori by už možno porotu zo 60. rokov nezaujali svojím jazykovým prejavom, rozhodne by však vzbudili pozornosť formou prednesu. Zatiaľ čo v minulosti sa kládol dôraz na samotný text, v súčasnosti je čoraz dôležitejšia forma prednesu. Slovo je tak často dopĺňané výtvarnými a divadelnými prvkami, čo sa prejavuje napríklad vo využívaní rôznych rekvizít či kostýmov. Recitátorom už nestačí samotný text, ale chcú ho nejako ozvláštniť, oživiť. Celé sa to začalo v 60. rokoch. Hoci začiatky bolo skôr opatrné.
„Karol Horák urobil v 60. rokoch otočku okolo svojej osi a to bola vtedy veľká reforma. Potom Peter Vilhan v 70. rokoch recitoval Marínu a v závere padol na kolená. Marta Vilhanová koncom 70. rokov recitovala poľského básnika Dobrowolskeho na tému Jánošíkovej smrti. Aby text významovo so svojím manželom Petrom posilnili, doplnili k prednesu kostýmy a rekvizitu, rytmicko-pohybovú akciu a to bolo prvýkrát niečo naozaj výrazné, čo už smerovalo k divadlu,“ vysvetľuje Jaroslava Čajková.
A kam sa posunuli hranice dnes? „Pred pár rokmi sme mali jeden zaujímavý prednes, keď sa recitátorka vyzliekla úplne donaha. To bolo šokujúce a nevedeli sme celkom, čo s tým. Išlo o víťazný prednes, ale v Dolnom Kubíne nedovolili, aby bol súčasťou záverečného slávnostného vyhlásenia,“ dodáva.
