Moje umenie

Výstava DIVADLO VÄČŠÍCH MOŽNOSTÍ je poctou slovenskému ochotníckemu divadlu

Tomáš Plaszky je bábkar, klaun, kúzelník a flašinetár v jednej osobe. Je principálom a jediným hercom Divadla v kufri – súkromného bábkové divadlo bez stálej scény, ktoré založil v roku 1987. (Zdroj: Filip Lašut)

Okrem fotografií si budú môcť návštevníci pozrieť ukážky pozoruhodných inscenácií a autentické výpovede osobností ochotníckeho divadelníctva.

Pri príležitosti Roka slovenského divadla 2020 a 190. výročia uvedenia prvého ochotníckeho divadla v slovenskom jazyku sa v bratislavskom Dome umenia uskutoční výstava DIVADLO VÄČŠÍCH MOŽNOSTÍ.

Podujatie je súčasťou divadelného festivalu Scénická žatva (14. – 20. 12), návštevníkom bude sprístupnená od 16. decembra 2020 do 30. apríla 2021.

Výber fotografií

Cieľom výstavy nie je zmapovať 190 rokov ochotníckeho divadla, ale zachytiť peripetie divadelných osudov výnimočných ľudí, udalostí, inscenácií divadelných súborov, ktoré významným spôsobom ovplyvnili výsostne živé umenie – ochotnícke divadlo na Slovensku.

Názov výstavy je inšpirovaný textom profesionálneho režiséra a lektora Petra Scherhaufera. Je poctou všetkým ochotníčkam a ochotníkom využívajúcim potenciál sveta „divadla väčších možností“, do ktorého sa aj Peter Scherhaufer, podľa vlastných slov, jedného dňa vybral.

Výstava je venovaná bývalým odborným pracovníkom divadelného oddelenia Osvetového ústavu (dnes Národné osvetové centrum): Oľge Lichardovej, Ivanovi Vernerovi, Viere Pelikánovej, Janke Keprtovej a Martinovi Porubjakovi.

Výber fotografií a exponátov je časovo vymedzený obdobím od vzniku Osvetového ústavu v Bratislave (1958), ktorý po zrušení Domu ľudovej umeleckej tvorivosti začal razantnejšie vstupovať do ochotníckeho diania organizovaním a odborným vedením súťažných divadelných prehliadok: Divadelná Spišská Nová Ves (1961), Belopotockého Mikuláš (1970), Divadelné Šurany (1974), Detská divadelná Trnava (1971), Scénická žatva (1976) a Divadlo a deti (1991).

Divadelníci v období 60. rokov pokračovali v tradičnom inscenovaní dramatických predlôh, výber bol však obmedzený na odporúčané hry zo súťaže dramatických predlôh, ktorú vyhlasoval Osvetový ústav, a tituly z oficiálneho Výberového katalógu hier pre ochotnícke súbory.

Ochotnícke divadlo počas normalizácie

Výstava pripomína aj limity, ktoré kládla normalizácia: umelecká nesloboda, neznalosť autorského práva a neuplatňovanie divadelného i osvetového zákona v praxi, podriadenosť schvaľovacím procedúram pred premiérami a pred prehliadkami, ktoré boli organizované a venované zjazdom Komunistickej strany Československa (KSČ) i Komunistickej strany Slovenska (KSS), účasť súborov najmä na festivaloch v socialistických krajinách s „dohľadom funkcionára“.

Niektorí autori boli vykázaní z divadla i publikačných možností, stranícki dozorcovia bdeli nad ideologickou čistotou inscenácií, metodici a divadelné osobnosti v porotách s nimi však často viedli vášnivé a neraz úspešné diskusie. Ochotníci už nechceli iba hrať, chceli hrať dobre, modernejšie, poučenejšie a svojimi scénickými dielami sa vyjadrovať k dobe. Proces modernizácie ochotníckeho divadla postupoval nezadržateľným tempom, vstupovala doň nová generácia ochotníkov, s ktorou spolupracovali viacerí profesionálni divadelníci.

V roku 1989 vznikla inscenácia Majakovského hry Kúpeľ v podaní Divadla na hradbách. (Zdroj: Ján Laclavík)

Výstava ukazuje fotografie z inscenácií, ktoré mali padnúť čo najskôr do zabudnutia, ale aj také, v ktorých sa už začalo odrážať oslabenie krutého politického diktátu. Ochotníctvo prestávalo byť slúžkou ideológie a uvedomovalo si novú spoločenskú funkciu amatérskeho umenia – sebareflexiu, kritiku spoločenskej situácie a vytváranie estetických hodnôt. Ochotnícke divadlo potvrdzovalo, že je divadlom väčších možností. Nebolo zriedkavé, že amatérske inscenácie svojím inovatívnym prístupom a hľadaním novej poetiky prekračovali hranice neprofesionálneho divadelníctva.

Divadlo po revolúcii

V 80. a 90. rokoch sa ochotníctvo menilo. Nežná revolúcia priniesla popri nových myšlienkach chaos, búrlivé diskusie o budúcnosti ochotníckeho divadla a jeho prehliadkach. Popri modernizácii scénických diel došlo aj k rapídnej generačnej výmene. Mladým divadelníkom ucelený systém prestal vyhovovať. Viacerí v ňom videli praktiky predchádzajúceho režimu a usilovali sa vytvoriť si vlastné platformy prezentácie.

V priebehu 90. rokov sa postupne vytratila kategorizácia a v niektorých festivalových centrách došli sily. Nie všetci ochotníci s nadšením prijímali stratu zriaďovateľov, najmä závodných klubov Revolučného odborového hnutia (ROH), základných výborov Socialistického zväzu mládeže (SZM) a ich priestorov, organizačného a finančného zázemia. Územné členenie si vyžiadalo aj zmeny v kultúrno-osvetových zariadeniach, zánikom okresných a niektorých regionálnych a krajských osvetových stredísk sa zmenila štruktúra súťažných poriadkov.

Trnavské divadlo DISK prešlo s inscenáciou TANAP všetkými kolami súťaží až na vrcholnú prehliadku – Scénickú žatvu v Martine. Potom ich niekto udal Štátnej bezpečnosti, že ich inscenácia je protištátna. (Zdroj: Filip Lašut)

Hľadanie vzájomnej komunikácie medzi ochotníkmi – tvorcami a metodikmi – s právomocami organizátorov postupových súťaží, vzdelávanie a rešpektovanie záujmu, plnenie požiadaviek a potrieb ochotníkov výrazne zasiahli do podmienok ochotníckej práce. Okrem Združenia divadelných ochotníkov Slovenska (ZDOS) vznikli občianske združenia divadelných súborov s lokálnou a celoslovenskou pôsobnosťou: Slovenské stredisko medzinárodnej organizácie amatérskeho divadla (AITA/IATA), Amatérska divadelná únia (ADÚ), Rada pre neprofesionálne divadlo, Združenie divadelných aktivít (ZDA), Zväz záujmových združení (ZZZ) a i.

Ochotníci naďalej ruka v ruke spolupracujú s teoretikmi i výkonnými umelcami – režisérmi, scénografmi, hudobníkmi – nielen pri profesionalizácii súborov, ale participujú na úsilí získavať záujem verejnosti pri riešení problémov umenia a kultúry na Slovensku (napr. Senická iniciatíva, Zachráňme kultúru!). Zápas o umeleckú slobodu zaktivizoval ochotníkov tak, aby boli pripravení nielen formulovať svoje požiadavky, ale aj sami sa starať o napĺňanie tvorivých nápadov.

Pocta divadelným osobnostiam a súborom

Výstava má dve obsahové roviny. Poukazuje na príbehy nositeľov nových nápadov, múdrych ľudí s nesmiernym odhodlaním, húževnatosťou a nevyčerpateľnou tvorivosťou, ktorých mená sú dnes známe medzi divadelníkmi i divákmi.

Paralelne dáva priestor ženám a ich výnimočným inscenáciám, ale aj dielam, ktoré ich inšpirovali. Symbolickou patrónkou tejto časti výstavy je prvá dáma slovenskej divadelnej réžie Magda Husáková-Lokvencová. Prezentujeme tu peripetie divadelných osudov Slávy Daubnerovej, Zuzany Demkovej, Ivety Ditte Jurčovej, Aleny Konczovej Senešiovej, Marice Šiškovej, Evy Štofčíkovej Stankovianskej.

Skladáme poctu ochotníckemu divadlu, jeho osobnostiam i súborom, ktoré vyvolali veľkú pozornosť domáceho aj zahraničného publika. Sú medzi nimi tí, ktorí prekonávali starý tradicionalizmus, nadväzovali kontakty s modernými divadelnými prúdmi, objavovali nové možnosti inscenovania a nový hrací priestor, stali sa prvými slovenskými hercami z povolania, boli postihnutí zákazom vycestovať do zahraničia, zápasili s povoľovacími rituálmi alebo vyvolali obdiv a diskusiu. Symbolickými patrónmi tejto časti výstavy sú dve výrazné osobnosti – Peter Scherhaufer, ktorý svoje rady rozdával viacerým súborom, a Jozef Bednárik, ktorý stvoril medzinárodne významný súbor v rodnom Zelenči.

Súčasťou výstavy je aj audiovizuálna inštalácia prezentujúca autentické rozprávania významných spolutvorcov ochotníckeho divadelníctva. Pôsobili ako herci, režiséri alebo porotcovia a kritici neprofesionálnej scény – Vladimír Štefko, Ľubomír Šárik, Alžbeta Vagadayová, Elena Bakošová a Vlado Benko. Dopĺňajú ich úryvky z archívnych záznamov pozoruhodných inscenácií.

Výstava mala byť pôvodne súčasťou festivalu ochotníckeho divadla Scénická žatva, ktorý sa mal uskutočniť v auguste 2020 v Martine. Pre koronakrízu a pandemické opatrenia bola Scénická žatva presunutá do online priestoru a výstava do Bratislavy. Repríza výstavy bude uvedená na Scénickej žatve v Martine v roku 2021.

Vernisáž výstavy sa uskutoční v roku 2021 v závislosti od aktuálnych protipandemických opatrení.

TEXT: Alena Štefková, Lucia Ditmarová, Jakub Jančo

FOTOGRAFIE: Filip Lašut

 

Výstava bude otvorená takto:*

pondelok: 12:00 – 19:00

utorok: zatvorené

streda: 13:00 – 20:00

štvrtok: 12:00 – 19:00

piatok: 12:00 – 19:00

*výstava bude zatvorená od 19. decembra 2020 do 10. januára 2021